Kubu, neboli Bruška jak jsem si ho zvykl oslovovat, jsem poznal v Brně, kde je studentem na Fakultě výtvarných umění na VUT. Kuba je prostě sám sebou, a jeho osobitý pohled na svět určitě nelze snadno odsoudit. Tohoto skromného slovenského brata původem z Trenčína si prostě oblíbíte a nudu s ním nezažijete. I přes širší okruh zájmů jaký Kuba má, mi bylo jasné, že kolo má v jeho životě svůj prostor.
Minulé léto se Kuba přesunul za prací do města s patentem na všemi oblíbenou omáčku - do Znojma. Během pár měsíců co strávil v tomhle městě nedaleko rakouských hranic, samozřejmě udržoval svou dávku ježdění. Bohužel podle jeho slov scéna ve Znojmě nehýří životem, a tak až na vyjímečné situace probíhali jeho sessions pouze ve společnosti skate boys. Ze spojení zábavy a nudy v čase stráveném v tamním skateparku, si Kuba natočil krátké video, o které se s Vámi dnes chce podělit. Protože je Kuba tím aktivnějším člověkem, ať už jde o život s BMX nebo bez něj, rozhodl jsem se ho požádat o pár vět a fotek, a přihodit něco navíc.
Požádal jsem Kubu o pár fotek v souvislosti s jeho životem, ježděním a tak dál, a co mi přišlo, to píše příběh. Tak jak jsi to měl se začátky? Začínal jsi rovnou s BMX?
Fú, bicyklu som mal blízko už fakt od najútlejšieho veku. Pamätám ako som sa spoznal s Lochom keď som mal asi 5 rokov. Hneď ako sme zistili, že obidvaja máme radi Nezvičajné dinosaury (stará kreslená rozprávka) boli sme jasní. Odvtedy sme sa od seba nepohli a väčšinu zážitkov okolo kol mám s ním.
Ale začínal som, ako to bolo v tej dobe dosť časté – cyklotrialom. V Trenčíne sa rozrástol obrovský tým, s ktorím sme jazdili po všetkých pretekoch, po ktorích sa len dalo. Štartoval som napr. aj na Majstrovstvách sveta, ale časom všetcia poodchádzali a aj ja som si začal uvedomovať, že ako šport je dosť obmedzený a merať sily s ostatnými ma fakt nebaví... Ale už vtedy som to bral trochu inak a jeden celý pretek som musel odjazdiť bez reťaze, lebo pri nitovaní pred pretekom som zničil asi 3 nitovačky a už mi nikto nechcel nijakú požičať haha. Sranda, že aj bez reťaze som to skoro vyhral. To bol môj posledný dotik s cyklotrialom.
Vtedy som mal asi 14 a už som sa plno venoval BMX. Bol som posadnutý Edwinom Delarosom, Animalom a zamiloval som sa do grindov. Začínal som na 15 kilovom Hoffmanovi, ktorý s pegami vážil ešte viac haha. Časom som našich prehovoril aby mi kúpili kvalitnejší bike. Výber bol jasný – rám FitEd. Mladšia generácia asi nepozná, ale je to legendárny rám. Bicykel som vyskladal cez CykloFerdu, ktorý v tej dobe mal neuveriteľné komponenty, o ktorích sa nám ani nesnívalo... Bicykel mi prišiel v deň mojich narodenín, presne v hodinu, kedy som sa narodil. Na dobierke bolo napísané – zaplatené. (týmto ďakujem Ferdovi za jeho prístup).
Odvtedy som prirastený k BMX a je obrovskou súčasťou môjho života. Vlastne mám doteraz na bicykli pár komponentov z tohoto pôvodného stroja, čiže majú asi 7 rokov.
Teď se posuneme dál v čase, a to k vašemu výletu do Barcelony. já už o tomhle výletu slyšel nespočet vtipných storek, tak přibliž čtenářům o co že šlo. A že šlo spíš o trip založený na úpravách dodávky, než o ježdění.
Slávna Barcelona... 6 bikerov a 1 fotograf si naplánovali 13 dňový výlet a vrátili sa o mesiac s nepojazdným autom, dlhmi, pošramotenou psychikou a jeden so salmonelou... Keby mám napísať všetko, čo sa nám stalo, ítali by ste to ešte zajtra.
Skúsim v skratke: Vyradená stavbárska dodávka začky Renault Traffic (už v živote nechcem sedieť v aute s pičou na kapote...), 7 ľudí a odhodlanie dostať sa do Mekky BMX streetu. Prvé problémy sme mali už za hranicami Slovenska, kedy nám vystrelil žhavič a prestrelil filter. Opravili sme to po našom – odcvakli sme kus žhaviča aby sme ho mohli našróbovať naspäť a filter opravili silvertapeou. Toto vydržalo dlho a dostali sme sa cez Taliansko až do Monaca, kde to všetko začalo. Bola noc a my sme hľadali miesto na spanie. Boli sme vcelku ďaleko od civilizácie a okrem vodiča sme driemali. Zrazu výkrik – Všetci von!!! Uvedomili sme si, že nám predok auta trčí do priepasti a nemôžeme cúvať. Zistili sme, že sa nám zadný nárazník zahákol a kolesá máme vo vzduchu. Keďže nám nefungovala ručná brzda, najľahší človek sedel v aute a brzdil aby sa auto nezosunulo do priepasti. My sme ho zatiaľ zablokovali, ale v tom momente nám začali slabnúť svetlá – vybytá baterka... To už bolo moc, tak sme radšej išli spať. Ráno sme si vylosovali človeka, ktorý skúsi naštartovať auto, to našťastie išlo. Kladivom sme vysekali asi meter betónovej cesty a po dlhom trápení vyrazili ďalej.
Hneď na to nám prestalo dobíjať baterku, to bolo v Cannes. Zistili sme, že nemáme plochý remeň. Horšie bolo zistenie, prečo nám chýba – posilovač riadenia nám naňho kvapkal a preto sa pretrhol. Tak sme sa rozhodli vytiahnuť kvapalinu z posilovača. Najprv sme ju cucali cez hadičku a keď to nešlo, začali sme točiť volantom na mieste, aby odtial vystriekala. Tak sme utrhli volant haha. To sme nejako zázračne opravili a cestou sme pre istotu ukradli z vraku náhradný volant (museli sme počkať, kým odídu policajti čo stáli oproti).
Tak sme sa dostali do Marseille, kde sa stala asi najhoršia vec (teraz to už neviem posúdiť, čo bolo horšie...) Odišiel nám plynový pedál!!! Stáli sme na parkovisku, kde nás pozorovala banda putovných cigánov. Jeden za nami prišiel a rukami nohami nám ponúkol, že s nami dodávku vymení za svoju. Mal ju krásne poladenú, išla ako hodinky. Previezol sa v našej, objal nás a poprial nám šťastnú cestu.... Aj cigán odmietol našu dodávku ahh. Boli sme v servise a tí nám povedali, že sa máme otočiť a ísť domov. My sme povedali, že to nie, už sme napol cesty a nevzdáme to! Tak sme prešli 1500km bez plynového pedálu – iba na spojke. Cez pyrenejské pohorie sme išli na jednotke, každých 100 metrov sme chladili motor.
Nejako sme sa dostali do Barcelony, kde sme týždeň strávili na parkovisku, kde sme každý boží deň rozoberali auto a snažili sa ho opraviť. Nakoniec sme dostali kontakt na čecha, ktorý nám pomohol nájsť servis, kde nám opravili všetko (okrem plynového pedálu...). Počas toho sme žili na ulici – spali s bicyklami pod hlavou, aby nám ich neukradli a celé dni sme trávili na pláži, lebo po takomto boji o život človek fakt nemá chuť jazdiť. Mimo to sme tam boli v auguste a bolo tam asi 45 stupňov! Všetky peniaze padli na opravu auta, čiže sme ani moc nejedli – suché bagety, pivo, raz za čas kebab a šňupací tabak...
Nakoniec sme konečne mohli vyraziť domov. Dostali sme sa až do Ženevy, kde nám odišla aj spojka, čo znamenalo, že na aute okrem svetiel nefungovalo absolútne nič. Tak sme zavolali na odťah, ale ešte sme museli 3dni stráviť na parkovisku pri Ženevskom jazere, kde nebolo možné nič kúpiť a nám dochádzali už aj tak mizerné zásoby. V tom momente sa objavil týpek, ktorý nás tie tri dni prestravoval. Každé ráno sme sa zobudili a našli si nákup pri aute – tento čloívek nás zachránil! Raz nám dokonca priniesol domáce ravioly priamo z trúby (plakali sme blahom, mesiac sme nejedli nič normálne...)
Aby somto skrátil, prišli pro nás, odtiahl sme dodávku autom ku Brnu a odtiaľ smezavolali regulérny odťah a po mesiaci a pár dňoch sme pobozkali rodnú zem.
Stejně jako hodně dalších slovenských studentů, jsi si zvolil studovat univerzitu jak sám říkáš v zahraničí, haha. Konkrétně u nás, bratů Čechů, máš nám co říct o svém času tady v Brně? A jak to máš se studiem teď?
Zlaté Brno! Milujem toto mesto. Na túto výšku som sa dostal doslova náhodou – po strednej škole som povedal, že pôjdem na prvú školu ktorú uvidím... Takže študujem performance art na FaVU.
Posledný rok som si spravil pauzu a prerušil som štúdium. Dohodol som sa na škole, že hneď ako nastúpim pôjdem na erasmus do Bruselu, kde sa chystám za pár dní, ale už sa aj teším naspäť do Brna.
Počas tohto roku som si zarábal – robil som krupiéra v kasíne v Znojme (preto je názov videa Like a dealer), v Trenčíne, pracoval som na putovnom tetovacom festivale v Rakúsku, skladal LCD televízory a nakoniec som skončil v Liverpoole, kde som robil kuriéra na bicykli.
Několikrát už jsi taky navštívil na nějaký čas UK, odkud jsi se vlastně před pár týdny vrátil. Co tě k tomu vedlo a tak dál, je to tvoje.
Anglicko je moja srdcovka. Uvedomil som si, že posledné roky som tam bol každý rok aspoň raz.
Prvý krát som tam býval tri mesiace v Londýne, kde som pracoval ako kuchár. Veľa som tam jazdil, hlavne skatepark v Camden towne a na legendárnom The Spot. Veľmi dobrá skúsenosť. Tam som bol pri otvorení House of Vans, kde som si zajazdil s Barracom, Hoffmanom, Kylom a Perrinom...
Druhý krát som sa tam vybral stopom. S kamarátom sme sa rozhodli prestopovať na festival Glastonbury, po ktorého skončení sme pracovali ako upratovači. Úžasná práca s úžasnými ľuďmi – odporúčam! Pri stopovaní človek narazí na veľmi zaujímavých ľudí a miesta. Ja som sa napríklad dostal na squat v Londýne, kde som býval asi týždeň. Bol to luxusný squat – každý tam mal svoju izbu, elektrika, teplá voda, tetovacie štúdio, audioštúdio... Lepšie než väčšina bytov v UK.
A pred týždňom som sa vrátil z Liverpoolu, kde ma pozval Dejv Keprt, ktorý tam býva spolu s Kubo Júzom. Liverpool je úžasné miesto na jazdenie bývali sme pod Jackom DUBom, čo krásne dopĺňalo atmosféru mesta. Tam som pracoval ako som už spomínal v kuriérskej spoločnosti. Úžasná práca, keď ťa živý bicykel, je to sen každého oddaného bikera! Dosť sme jazdili, točili a felili, takže čakajte vidko s nejakými zábermi odtiaľ.
Tak, tu som vám ukázal nejaké fragmenty môjho života. Tak ako je premňa dôležitá moja rodina, ktorá ma podporuje v tom, čo robím, je pre mňa dôležitá aj tá druhá rodina okolo BMX. Je to úžasné, že človek môže prísť hocikam na svete do skateparku a správame sak sebe, akoby sme sa poznali roky. Neseďte doma a spoznávajte svet pokiaľ sa dá. Užívajte!!
Cookies
Česky
English
